Nepamätám sa presne, ale stalo sa to v nedelu okolo tretej ráno, a zmenilo to celý môj život. Získal som oficiálnu možnosť zasiahnuť do behu sveta, zozačiatku aspoň hlasným krikom. Čo bolo ďalej, je nepotvrdené, prvý memofotografický dôkaz o vlastnom vedomí mám z jasiel, presnejšie zo šatne. Podobný pozoruhodný pozorovací talent na všímanie si vyslovených blbostí mi vydržal až dodnes. Škôlka sa mi do hlavy zaryla okrem prvej jazvy aj mnohými ďalšími spomienkami. Vypestoval som si nechuť ku koži na mlieku, na maškarnom plese som bol vždy šašo, zažil som platonickú lásku, nafukovanie balóna vysávačom aj nemý obdiv k pani vychovávateľke, ktorá vždy a neomylne dokázala niečo pre mňa dlho nedosiahnuteľné: vopchať lyžičku so sústom do úst tak, aby polovica nestiekla po brade na podbradník a ďalej dolu.

Okrem tých notoricky známych obrázkov z prváckej čítanky o mame a Eme ma v súvislosti so základkou napadá iba trochu praštená ale všeobecne, pomerne, a paradoxne obľúbená triedna súdružka učitelka v treťom a štvrtom ročníku, ktorá si svoju popularitu korenila omračujúcim humorom na účet svojich najmenších, teda nás, neváhajúc napr. zverejniť obsah dôvernej intertriednej pošty, alebo nafúknuť zlyhanie do tragikomických rozmerov. Raz zostal v triede akýsi pomaranč, a chcela ho rozdeliť, ale nemala nôž. Spýtala sa teda triedy,či niekto nemá (nosenie ostrých predmetov bolo pritom zakázané), a ja dobrák ochotný som sa prihlásil, v tom čase som totiž dostal taký skladací s kliešťami na nechty. Samozrejme že sa do mňa pustila a so slzami v očiach som jej musel vysvetlovať, že ho mám na pedikúru (myslel som manikúru, ale to slovo som vtedy ešte nepoznal) a že vôbec nie je ostrý. Keď sa konečne nabažila mojho poníženia, s kľudným svedomím začala krájať pomaranč a drmoliť čosi v zmysle, že ide o moje nohy. Dodnes nechápem, aj tak dobre.
Ďalšie ročníky už boli v pohode, najmä učitel zemepisu bol v pohode, pre neho sme boli zasrani a to mu stačilo na 90% všetkých výlevov emócií. Triedna bola super, pri nej ma začala baviť matematika i pestovateľská výchova. Matika mi vydržala dodnes.
Na základnej škole som zažil aj prvé a chvalabohu i posledné šikanovanie na vlastnej koži, a musím sa prikloniť k názoru, že pedagógovia, rodičia a priatelia školy sú v tomto prípade veľmi chabou nádejou obete. Zväčša to vyrieši koniec školy, iné záujmy agresora alebo jednoducho príslušnosť k skupine tých silnejších (zaplatená určitými službami).
Mimo školy bola ešte väčšia zábava. Sídlisko Ovsište na petržalskej strane Dunaja spája bezhraničné možnosťi spoločenského vyžitia preludnenej betónovej džungle s pôžitkom zo zvyškov pôvodnej podunajskej zelene, a to je rozhodne dobrý základ pre štastné a bohaté detstvo. Ak vás napína z použitých vetných konštrukcií, ospravedlňujem sa, ale pravda je niekedy napínavá. To pravé orechové som si však užil až na dedine, v prostredí rázovitej krajiny poľnohospodárskych celkov a oáz pôvodnej prírody (vŕby sústredené okolo potoku), kde som trávil každý víkend a prázdniny v kruhu širokej rodiny a miestnej society.
Ku koloritu miestnych šarvancov patrili vojny so susednými dedinami o strategické územia, infiltrácia družstevného slameného stohu a jeho prestavba na sofistikované bludisko, zapalovanie skládky verejného odpadu a v podstate čohokoľvek, čo nemalo tendenciu obrátiť sa proti koži nezištných dobrotníkov, ďalej stavba bunkerov, výroba gumipušiek a následná provokácia ozbrojeného konfliktu, zbesilé jazdy dolu dedinou na drevených pojazdných doskách, ktoré o ABS ani o brzdách nechyrovali, zato však disponovali neomylným navigačným systémom a pravidelne končili v járku, rokline alebo potoku. Ešte musím spomenúť klopkanie na brány z bezpečnej vzdialenosti pomocou silonu, či pravidelnú údržbu ovocných záhrad v čase úrody.
Samozrejme, bolo toho viac, veď detstvo nie je len zopár historiek, na ktorých sa neskôr v dospelosti zabávame, ale i ten úžasný zvyšok pocitov, ktoré ostávajú zabudnuté pod vrstvou nových, zväčša bezútešnejších pocitov. A je štastie, ak nám ich vlastné deti pripomenú a pomôžu vykopať, pretože tak spoznáme, ako ľahko sme prepadli falošnej dospelosti.

Tu sa začal pravý drill, Tomašička mi dala úžasný základ vedomostí širokého spektra. Všetko čo som nadrvil, počnúc anglinou, končiac biológiou, ma aj skutočne začalo baviť. Samozrejme, zopár neúspechov ma schladilo, napr. prednes literárnych referátov ma väčšinou premenil na kôpku ztrémovaného neštastia, alebo písomky z matematiky - akokoľvek precízne teoreticky zvládnuté - sa pravidelne končili červeným morom numerických chýb a samozrejme trojkou. Ale nevzdával som sa. A zmaturoval som. Ako každý. A hurá na výýýškúúúú :)

Pokračovanie nabudúce....