Stretnutie M-Z po 32 rokoch
Termín: V dňoch 14.-16.9.2018.
Miesto: Banská Štiavnica. Ubytovanie v penzióne Kachelman.
Zúčastnili sa: Alenka Bastlová, Gabika Miklánková (Hauserová), Miloš Orlovský, Janka Skákalová (Šimeková), Peter Struk, Vlado Šebeň, Vika Šebeňová (Pálinkásová) a Vierka Zábojníková (Tuhá).
Prípravná fáza: Pred dvoma rokmi sme mali "oficiálne" stretnutie po 30 rokoch od ukončenia nášho štúdia na VŠ. Bolo nám vďaka našim hostiteľom Šebeňovcom spolu veľmi dobre. A pretože sa stretávame v rôznych zostavách aj pri iných príležitostiach, radi na to spomíname. I pri jednom z jarných gurmánskych posedení u Miloša Orlovského v Hviezdoslavove nás osvietili hviezdy, a od samej dobroty v našich rozkokošených mysliach skrsol nápad na usporiadanie ďalšej spoločnej expedície v duchu našich každoročných študentských "terénov".
Po prerokovaní rôznych destinácií sme zavrhli Terchovú a Jánošíkové diery na Orave, a patrične potúžení sme sa rozšafne dohodli, že Miloš vybaví Moskvu alebo Petrohrad. Po vytriezvení z prehnaných ambícií a zhodnotení nášho súčasného i očakávaného zdravotného stavu sme neskôr zmenili destináciu na Banskú Štiavnicu. Zhruba v polovici júla sme sa dohodli aj na termíne. Následne Miloš mohol zapnúť svoje organizačné schopnosti a dodal nám vyššie spomenuté ubytovanie v dohodnutom termíne. Nebolo vyhnutia, nuž sme museli ísť.
Piatok: Stretnutie a prvý výbeh
Po predbežnej porade sme si s Milošom "rozobrali baby". Janka s Vierkou mohli skôr, tak sa vybrali s Milošom. Gabika učila až do poobedia, preto ju Peter s Alenkou nabrali (ako sa už pomaly stáva tradíciou) v Trnave na benzínke. Šebeňovci, ako samostatne operujúca rodinná jednotka, vyhnali žiakov zo školy a pobrali sa z bydliska tiež. Postupne sme sa stretávali u Kachelmana, kde sa prvá skupina stihla aj naobedovať. Poreferovali nám, že to dosť dlho trvalo, pretože tam bola veľmi pomalá obsluha a miestnu reštauráciu na ďalšie stravovanie škrtli zo zoznamu. Nuž, človek mieni, ...
Po ubytovaní a vybalení pakšametlov sme sa rozhodli, že prvé poobedie strávime prehliadkou slávneho námestia a blízkeho okolia. Väčšina z nás už v Banskej Štiavnici niekedy bola, ale to niekedy už bolo dosť dávno, tak sme potrebovali obnoviť dojmy. Vyrazili sme na Námestie sv. Trojice, kde nám okrem známeho stĺpa so súsoším svätej Trojice a množstva pekne obnovených domov padlo do očí aj zariadenie nazvané Banka lásky. Po naších úvahách o účele zariadenia (verejný dom, spermobanka,...) sme zistili, že ide o turistickú atrakciu, využívajúcu fakt, že v danom dome bývala svojho času Sládkovičova láska Marína Pischlová. Na to nás upozornila aj kovová mreža, na ktorej boli stovky zámkov, symbolizujúcich pevnú lásku zaľúbených párov. Praktický Miloš jediným pohľadom zhodnotil hmotnosť prítomného kovu a pokúsil sa mrežu odniesť za účelom jej finančného zhodnotenia, ale držala pevne, mrcha jedna.
Po tomto neúspešnom pokuse sme sa pobrali na horný koniec námestia, kde sme stúpajúc ulicou Pod Červenou studňou mienili navštíviť prvý z tajchov, ktoré tak preslávili mesto. Nakoniec sme sa k tajchu "Veľká vodárenská" dopracovali. Tu treba vzdať hold naším odoperovaným devám Vierke a Gabike, ktoré kamenistú lesnú cestu zvládli napriek svojim hendikepom s neustálym štebotaním na perách (v jednom kuse kecali). Ale vážne, ako hovorila moja babka: "Komu česť, tomu česť, pastierovi trúba." Neviem síce, čo to znamená, ale iste je to pochvala. Pri tajchu sme (pri lapaní dychu) nasali okrem čerstvého vzduchu aj príjemnú pokojnú atmosféru tohto miesta. Kúpať sme sa už neodvážili, tak sme porobili pár fotiek a pobrali sme sa naspäť. Pri zostupe do centra sme sa ešte pristavili pri rodnom dome významného svetového fotografa Deža Hoffmana, ktorý práve rekonštruujú. Na námestí sme sa zvítali so Šebeňovcami, ktorí nám išli naproti. Na príchod do mesta si strategicky zvolili tú prístupovú cestu, po ktorej práve prebiehali cyklistické preteky Okolo Slovenska, tak sa mierne zdržali. Nuž, človek mieni, ...
Keďže sa už zvečerilo a nám opäť vyhladlo, hľadali sme miesto, kde sa navečerať. Vybrali sme si pizzeriu pri penzióne Kachelman, kde sme sa usadili v nádeji, že to tam nebude tak dlho trvať, ako v reštaurácii penziónu. Veď koľko už len môže trvať upečenie niekoľkých pízz (pozri Pravidlá slovenského pravopisu r. 2003 - kodifikačná príručka). Iste nie viac ako pár minút. Nuž, človek mieni, ... , tých minút bolo 40. Ešteže sme si mali toľko toho povedať. Po večeri sme sa presunuli na izbu, kde sme oslávili Vierkine narodeniny. Síce sme poniektorí na darčeky pozabudli, ale zato sme jej pojedli všetko, čo nám nachystala a vypili jej víno, ktoré od kohosi z nás dostala. Takí sme my kamaráti, neponesie to predsa domov! Popritom sme pospomínali na časy viac i menej minulé, hodne sme sa nasmiali a nakoniec sa pobrali vyspať a nabrať sily na náročný sobotňajší program.
Sobota, časť prvá: Banské múzeum v prírode
Ráno sme sa po rozlepení očí per partes pozliezali na raňajky v jedálni penziónu. Raňajky boli slušné. Našťastie, lebo vtedy sme ešte netušili, že to bude na dlho posledné jedlo toho dňa. Nachystali sme si všetky propriety a vybrali sa von. Tam to nevyzeralo príliš príjemne, na oblohe sa nad Štiavnicou prevaľovali bachraté, tmavé oblaky. Predpoveď počasia sľubovala jasný slnečný deň, tak sme uverili. ("Blahoslavení sú tí čo veria, lebo ich je obloha slnečná." - príručka SHMÚ, kap.15, verš 27.) Poprepletali sme sa malebnými úzkymi uličkami mesta a vybrali sa smerom k Banskému múzeu. Cesta viedla popri Novom zámku a starých cintorínoch. Pri jednom sme stretli pani Magdu Vášáryovú, ktorá je odtiaľto. (Teda zo Štiavnice, nie z cintorína.) V údolí sa odkrývali krásne výhľady na okolitú krajinu. Po pár kilometroch sme dorazili do Banského múzea. Skladá sa z dvoch častí: hornej expozície a podzemnej expozície v štôlni Bartolomej. Po zakúpení lístkov sme strávili čas, kým budeme môcť pod zem, prezeraním nadzemnej časti expozície. Tu sme videli jednak staré banské stavby a ukážky banskej techniky, druhak sme si pospomínali na prvosemestrálne prednášky pri geologickej mape Slovenska, tabuliach s geologickým vývojom Zeme, či pri ukážkach hornín z rôznych častí regiónu. Celkom pekne spracovaná expozícia.
Nastal čas "Č". Zvolali nás do prednáškovej miestnosti, kde sa nám dostalo dobrodenia vtipného výkladu o tunajšej histórii mesta i baníctva, rovnako aj pokynov, čo si obliecť, zobrať so sebou a ako sa správať pri prechode podzemnou expozíciou v bani. I nafasovali sme každý jeden slušivú pohlavnú ochranu (prilbu), bratranca obleku protichemickej ochrany (hnusnozelený gumený plášť - deti (Vika) dostali žltý) a do ruky niekoľkokilové svietidlo. Po zdolaní pár sto schodov - našťastie smerom dole - sme sa zhromaždili pred vstupom do šachty Bartolomej. Po posledných inštrukciách, ako sa správať v rôznych prípadoch, sme sa vnorili pod zem. Podľa mojich spomienok spred cca dvadsiatich rokov expozícia doznala hodne zmien, v prevažnej väčšine k lepšiemu. Privítali nás ukážky historickej aj súdobej banskej techniky, výklad o minulej aj nedávnej ťažbe bol spestrený rôznymi postrehmi zo života. Iste nám všetkým utkvel v pamäti napríklad obraz "jedinečného banského mesiaca". Po absolvovaní viac ako hodinového okruhu sme sa opäť vynorili na svetlo božie. A to doslova, lebo medzičasom sa pekne vyjasnilo a na oblohe sa preháňali veselé biele obláčky. Trošku sme sa pozohrievali na slniečku a po zdolaní pár sto schodov - nanešťastie smerom hore - sme sa vrátili k vstupu do areálu. Prišiel čas návratu do mesta.
Nasledujúcu časť textu by najlepšie vystihol nadpis "Ako sme sa v Štiavnici pokúšali naobedovať." Pri ceste z Banského múzea sme sa zastavili pri Novom zámku rozmýšľajúc, či vstúpiť, či nie. Nakoniec sme zistili, že sme v ňom už všetci boli, tak sme si len trochu ponaťahovali nohy a pobrali sa do mesta s nádejou na chutný obed. Zamerali sme sa hlavne na pivovar-reštauráciu-divadlo-hotel ERB, okolo ktorého sme prechádzali ráno. Vidina dobrého jedla a chutného piva sa ale pomerne rýchlo rozplynula, nakoľko sme neboli objednaní a miestni zamestnanci sa tvárili, že majú plno. Príliš sa od ochoty nepretrhli, ani keď sme sa pokúšali o rezerváciu miesta na večeru a tak sme odišli s dlhým nosom a stále prázdnym žalúdkom. Zatiaľ nám to príliš nevadilo, veď sme v meste videli množstvo reštauračných zariadení. Ale ako sme postupne jedno po druhom navštevovali, ukazovalo sa, že buď nás ôsmich nemajú kam posadiť, alebo nám rovno dali na vedomie, že nás obslúžia najskôr za hodinu. Pomaly nám dochádzalo, že naobedovať sa nebude v tejto turistickej perle vôbec jednoduché. Začali sme vysielať prieskumníkov do jednotlivých bočných uličiek, ale všade to bolo rovnaké. Nakoniec sme sa (teda aspoň ja) utrmácaní a polomŕtvi od hladu dopotácali k nášmu penziónu a s vďakou sa zverili do rúk jeho reštaurácie, ktorú sme po včerajšej skúsenosti s pomalou obsluhou už nemienili navštíviť. Kačacie hody lákali, návštevníkov okrem nás tiež nebolo veľa, nuž sme už len verili v zázrak. Nekonal sa. V súlade s miestnou tradíciou nám jedlo, ktoré mali inzerované ako špecialitu dňa, doniesli zhruba za trištvrte hodinu. Podľa Biblie Ježiš vo chvíli nasýtil zhruba 5000 mužov aj s rodinami, keď vykonal zázrak rozmnoženia chleba. Myslím, že niekoho takého by potrebovali v kuchyni reštaurácie penziónu Kachelman, poťažmo v celej Banskej Štiavnici.
Sobota, časť druhá: Kalvária
Po neskorom (hoci dobrom) obede sme potrebovali rozchodiť plné žalúdky. Naším ďalším cieľom bola Kalvária, ktorú sme počas doobedia videli na protiľahlom kopci. Kalvária z 18. storočia je jedným z turistických ťahákov Banskej Štiavnice. Prežila 19. storočie, dve svetové vojny i éru komunizmu, paradoxne takmer neprežila našu súčasnosť. Po revolúcii mali všetci politici plné ústna štátnosti a popri tom nechali Kalváriu rozkradnúť "hrdému slobodnému slovenskému národu." Pri mojej poslednej návšteve pred zhruba dvadsiatimi rokmi bol celý areál zdevastovaný na zaplakanie. Našťastie sa zdá, že sa blýska na lepšie časy. Dolný kostol je opravený, Sväté schody i Horný kostol sa rekonštruujú. Na Hornom kostole pracovali dokonca aj cez deň pracovného pokoja venovaný Sedembolestnej Panne Márii. Zrejme im tento hriech bol odpustený... A v Svätom hrobe za Horným kostolom je dnes sklad stavebného materiálu. Čo s priestorom, keď je pôvodný obyvateľ preč - šupneme tam pár vriec cementu. Niektoré z 22 kaplniek boli nanovo zrekonštruované, na niektorých vidno prebiehajúce práce, no sú i také siroty, o ktoré sa ešte nikto nepostaral. V každom prípade sa zdá, že to miestni chytili za ten správny koniec a areál sa dostal z najhoršieho. Držíme im palce.
Kalvária je na neuveriteľne krásnom mieste. Na vrchole Ostrého vrchu, ale aj na svahu pod ním je čosi zvláštne. Akýsi genius loci, ktorý upokojí rozbúrené myšlienky, na čas dá zabudnúť na trápenia duše a prinesie stratený pocit rovnováhy. Poznám niekoľko takých miest, nemá to nič spoločné s prípadnou cirkevnou stavbou. Je to niečo prírodné a snáď môžem povedať aj v mene ostatných účastníkov, že tento účinok zasiahol aspoň malou mierou každého z nás. Vďaka za ten pocit.
Sobota, časť tretia: Botanická záhrada
Keď sme sa "skotúľali" z Kalvárie, na jednom z rozcestí sme sa ocitli pred voľbou, kadiaľ domov. Dumali sme nad mapou, porovnávali skúsenosti a spomienky. Ako to už býva, zvolili sme klasické riešenie: Pôjdeme touto cestou - je to síce ďalej, ale o to horšia cesta! V skutočnosti sme sa po nej vybrali preto, že sa na nej nachádzali nami ešte nevidené objekty. Hlavne sme chceli navštíviť Botanickú záhradu, v ktorej rastú okrem iných aj kalifornské sekvojovce mamutie. Nachádza sa v areáli Banskej a lesníckej akadémie, dnes tu sídli Stredná lesnícka škola. Záhradu sme našli, bočným vchodom sme sa dostali do jej areálu, pochodili sme ju, aj sme sekvojovce videli, poobdivovali, vyfotografovali a vyobjímali. Miloš rozmýšlal nad tým, ako by sa jeden z nich vynímal u neho na záhrade, ale nakoniec usúdil, že je stromček ešte príliš mladý. Aj Janka dlho hľadala nejakú špeciálnu borovicu, ale nenašla ju. Nakoniec opustila záhradu len po sľube, že dostane aspoň borovičku.
Keďže sa už čas nachýlil, aj nôžky už pobolievali, pobrali sme sa ďalej. Zišli sme povedľa budovy Gymnázia Andreja Kmeťa, na ktorom študovalo pomerne dosť známych osobností zo staršej i nedávnej histórie. Potom sme sa stočili okolo farského kostola Nanebovzatia Panny Márie, ktorý bol však už zavretý a preto sme do neho nemohli nazrieť. Kostol je postavený na mieste, kde už v 12.storočí postavili kláštorný románsky kostol pravdepodobne benediktíni z Hronského Beňadiku, ktorí sa tu venovali banskej činnosti. Neskôr ho užívali dominikáni, neskôr evanjelici a napokon jezuiti. Po požiari začiatkom 19. storočia ho prestavali na terajší klasicistický štýl. Postupne sme sa preplietli starými uličkami Štiavnice až na našu "domovskú" Kammerhofskú ulicu. Nakoniec sme zakotvili v penzióne Berg, na ktorého nádvorí sme si po náročnom dni vychutnali zaslúženú výbornú kávičku či čaj. A znovu klobúk dolu hlavne pred Vierkou a Gabikou, ktoré aj s nohami po operácii nachodili od rána po štiavnických kopcoch a dolinách riadnu porciu kilometrov. Večer sme opäť zakončili pri spoločnom spomínaní, popíjaní a poniektorí aj pri masáži ukonaných nôh.
Nedeľa, časť prvá:
Nedeľné ráno nás privítalo krásnym slnečným počasím. Po raňajkách a odhlásení sa z penziónu sme preparkovali naše oceľové tátoše a pokračovali v poznávacom úsilí. Pretože ranná Štiavnica pôsobila ešte ospalejšie ako my, chvíľu sme sa len tak bezcieľne motali po centre. Nevyšla nám snaha nazrieť do kostola sv. Kataríny, v ktorom sú vraj krásne vitráže. Sezóna skončila, kostol je prístupný len počas bohoslužieb. Akoby v septembri už turisti do Štiavnice nechodili. Večná škoda, ale na druhej strane, máme sa sem ešte prečo vrátiť. Vo vedľajšom evanjelickom kostole s týmto nemali najmenší problém a tak sme si mohli prezrieť zaujímavú elipsovitú loď s trojpodlažnou galériou, ktorá skôr pripomínala divadelné lóže. Pobrali sme sa hore námestím sv. Trojice, popozerali obchodíky so suvenírmi (odporúčame Galériu Diela a dielka). Okľukou po svahu sme sa vrátili k Starému zámku a vstúpili dnu.
Po zakúpení vstupných biletov (a opovrhnutí sprievodcovskými službami) sme sa pustili v smere hodinových ručičiek do prieskumu areálu. Vľavo, hneď za vchodom je jedna z najstarších pamiatok areálu, neskorogotický karner (okolo r. 1200). Karner slúžil na ukladanie ostatkov zo zrušených cintorínov. Tento bol dvojpodlažný a prázdny, so zaujímavou rebrovou klenbou a ešte zaujímavejšími zvyškami gotických fresiek. Nech sme obzerali, ako sme chceli, na jednom zvyšku fresky sme našli zobrazenú slečnu v minisukni. A vraj ju vynašla Mary Quantová v roku 1964. No isteeee. V Štiavnici boli s módou hooodne popredu.
Pokračovali sme po vnútornej strane opevnení krytou ochodzou (krásne slovo) do hranatej veže Himmelreich, v ktorej svojho času bývali strážnici a bola tam aj basa. Presnorili sme všetky poschodia a popritom si statočne pootĺkali hlavy po drevených schodoch a rebríkoch. Teda aspoň my vyšší, Gabika chodila ako kráľovná. Na zadnej strane nádvoria sa nachádzala hradná studňa, v ktorej bola prefíkane ukrytá pod hladinou vody úniková chodba z areálu do neďalekého lesa. Po vyťahaní vody zo studne a úniku sa táto za pár hodín sama do studne doplnila a znova zamaskovala vchod. Dobre to mali vymyslené, beťári! Kúsok vedľa bola expozícia o mestských cintorínoch spolu s ukážkami náhrobných krížov, poväčšine kovových. Miloš tentokrát neprerátaval cenu, ktorú by dostal od Švárneho. V ďalšej veži boli expozície kováčskych dielní a kovospracujúcich remesiel. Neďaleko stála akási socha maďarského honvéda (?), ktorú sme síce všetci poctivo poobzerali, ale nikto ju neodfotil.
Následne sme sa presunuli na nádvorie vnútornej citadely Starého zámku, kde nám p.uč. Vierka Z. (rod. T.) predniesla fakty a čísla z múdreho papierika, ktoré sme v súlade z dlhoročnou školskou tradíciou, tak ako všetci žiaci, po 5 minútach zabudli. Keďže sme nezaplatili vstupné do týchto priestorov, nakukli sme len do niektorých prístupných miestností. V jednej z chodieb sme videli gotické točité schodisko so zvláštnym stredným stĺpikom (odborne sa tomu vraj vraví vreteno). Samotný stĺpik nebol z jedného kusa, ale z troch samostaných točených stĺpikov. Podobná vec sa vraj nachádza už len na dvoch miestach v Európe. V ďalšej miestnosti sa nachádzali originály a kópie kamenných sôch z rôznych miest Banskej Štiavnice, okrem iného aj zo stĺpa Najsv. trojice z hlavného námestia. Ale najkrajšia expozícia (pre mňa teda určite) sa nachádzala v bývalej sakristii a bola to kópia neskorogotického oltára z kostola sv. Kataríny, hlavne jeho tabuľových obrazov. Siedmimi originálmi sa pýšia múzeá vo Sv. Antone (1), Budapešti (1), Lille (1) a Ostrihome (4). Ôsmy obraz je nezvestný. Veľmi sa mi páčilo, ako bola spracovaná expozícia. Každý obraz samostatne bol popísaný, čo sa týka obsahu, scény, osôb a historického a biblického kontextu. Potom bolo vysvetlené, prečo autor maľoval práve tak, ako to tam je, čo symbolizujú jednotlivé scény, postavy, kompozície. Palec hore pre tvorcov tejto expozície, kľudne by som tam ostal celé doobedie.
Nakoniec sme si v Starom zámku nechali prehliadku zvonice, odkiaľ sme mali krásne výhľady na okolité časti mesta, hlavne na Kalváriu, či Nový zámok na okolitých kopcoch. Vo veži bol aj hodinový stroj, bol však nefunkčný. Jediné funkčné hodiny na veži sú slnečné (teda, keď na ne svieti slnko). Okrem toho viseli vo veži aj zvony, ktorých je zakázané sa dotýkať, nieto ešte na ne zvoniť! Ani sme nezvonili! Teda poniektorí, však, pán riaditeľ? Nasýtení krásnymi výhľadmi sme zliezli dolu a chvíľu sa ešte povaľovali na trávniku. Bolo nám fajn. Na záver sme naše mená vzorne zapísali (aj s poďakovaním) do návštevnej knihy a pobrali sa naspäť do mesta.
Na námestí pri radnici sme našli ešte veľmi pekné umelecké dielo. Na dlhej stene oporného múrika je krásna plastika, zobrazujúca povesti, históriu a osobnosti mesta. Vo dvore domu oproti je zasa umiestnený Štiavnický betlehem. Podobne ako Slovenský betlehem v Rajeckej Lesnej, aj tento obsahuje množstvo postavičiek, statických aj pohyblivých. Predvádzajú scény zo života a práce ľudí v tomto špecifickom baníckom kraji. Odporúčame vidieť.
Pri obdivovaní mestských krás nám vyhladlo. Poučení včerajšími zážitkami sme našli PRÁZDNU reštauráciu v Hoteli Bristol. Vonku na tabuli inzerovali ako denné menu hamburger. Tí, ktorí chodia na hamburger do známej siete rýchleho občerstvenie, ani netušia, že hamburger môže byť aj gurmánskym zážitkom. Samozrejme, nesmie to byť pásová výroba z polotovarov. Nechali sme sa nalákať krásnym a hlavne prázdnym interiérom. Štiavnica opäť nesklamala. Šesť hamburgerov s hranolkami a jedna polievka - čas prípravy 40 minút. Nuž, boli dobré, ale podľa času prípravy kuchár to hovädo do hamburgerov ešte musel naháňať po poli.
Nedeľa, časť druhá: Poobede po obede sme sa rozlúčili so Šebeňovcami. Doma ich čakal syn a mali to opačným smerom. My, zvyšní členovia expedície, sme sa po nasýtení tela rozhodli, že ešte nasýtime aj ducha. Tak sme sa po ceste domov zastavili načerpať nejaké to duchovno v Hronskom Beňadiku, kde sme si pozreli pomaly a vytrvalo rekonštruovaný kláštor s kostolom Panny Márie a sv. Benedikta. Ide o historicky významné miesto, ktoré zohrávalo dôležitú úlohu v našich dejinách. Aj keď sa z vnútorného vybavenia veľa nezachovalo (cennejšie kúsky možno vidieť v Ostrihomskom múzeu), videli sme aspoň relikviár s relikviou Kristovej krvi, ktorú daroval kláštoru kráľ Matej Korvín. Mal by to byť kúsok plátennej šatky, ktorou utrela Ježiša na krížovej ceste sv. Veronika.
Pri prehliadke areálu sme v novozrekonštruovaných priestoroch kláštora narazili na celkom zaujímavú výstavu, venovanú rozhodujúcej bitke o Viedeň, ktorá znamenala zásadný prelom v protitureckých vojnách. Odohrala sa takmer presne pred 335 rokmi - 12.9.1683. Výstavka bola zaujímavo a podrobne spracovaná a stáli tam aj figuríny dôležitých účastníkov daných udalostí. Miloš nezaváhal, a pretože sa úbohé figuríny nemohli brániť, urobil si s nimi zopár fotiek.
Po ceste domov sme sa ešte zastavili na rozlúčkovej káve, na odpočívadle v Tekovských Nemciach. Toto sa už stáva naším tradičným občerstvovacím stanoviskom na ceste R1. Asi preto, že je v podstate jediným. Posedeli sme, tiež tradične, v dobrej nálade. To, že vzbudzujeme pozornosť všade, kde sa vyskytneme, dokumentuje posledná fotografia. Slečna vpravo hore očividne nechápe, ako môžu takéto indivíduá púšťať voľne medzi ľudí. Žeby nás odniekadiaľ poznala ...?
A na záver:
Hoci sme absolvovali "neformálnu stretávku" mimo oficiálneho päťročného cyklu, opäť to bolo fajn. Takmer všetko do seba výborne zapadlo - lokalita, počasie i naše mentálne nastavenie (a to už je čo povedať). Zazneli aj inšpiratívne návrhy, že by sme si takéto niečo mohli v budúcnosti zopakovať, veď na Slovensku je toľko krásnych miest. Oslovíme aj ďalších bývalých spolužiakov. A možno sa raz stane aj zázrak a ... pôjde s nami aj Julo!
Pri našej expedícii neboli zranené žiadne zvieratá. Dúfam, že to bude platiť aj o autorovi týchto zápiskov, keď si o sebe prečítajú členovia expedície :-) .
Nakoľko mi príprava tohto reportu trvala dlhšie ako som pôvodne plánoval, je celkom možné, že sa v ňom vyskytnú chyby. V podstate si to ja takto nejako pamätám. Ak teda na nejaké prídete, dajte mi vedieť a ja ich uvediem na správnu mieru.
No a nakoniec ešte nejaké odkazy pre tých, čo sa zúčastnili, aj pre tých, čo neboli. Snáď ich tento text a obrázky presvedčia, že sa nabudúce oplatí prísť. Veď to nie je zasa až tak často.
Vyššie použité obrázky (náhľady aj väčšie snímky) sú poupravované a pozmenšované (ťuknite naň, zväčší sa, veď to poznáte...). A nie sú všetky, je to len výber. Fotili sme viacerí (síce väčšinou to isté), ale ako hovorieval bača - každému sa iná ovca páči. Originály si možete stiahnuť tu:
Ak nájdete ešte niečo, čo vám tu chýba, pošlite mi to, a ja to sem zavesím.