Stretnutie M-Z po 30 rokoch
Termín: V dňoch 24.-26.6.2016, posledný júnový víkend.
Miesto: Považská Bystrica. Ubytovanie v hoteli Garni.
Zúčastnili sa: Alenka Bastlová, Gabika Miklánková (Hauserová), Miloš Orlovský, Janka Skákalová (Šimeková), Peter Struk, Vlado Šebeň, Vika Šebeňová (Pálinkásová) a Vierka Zábojníková (Tuhá).
Prípravná fáza: Na stretnutí M-Z pred 5 rokmi u Vierky v Brne sme rozmýšľali nad tým, kde by sme sa mohli stretnúť o 5 rokov. Vtedy Vlado s Vikou povedali, že by sme to mohli urobiť aj u nich v Považskej Bystrici. Je možné, že to odvtedy aj oľutovali ☺. Hlavne, keď sme ich začali v priebehu tohto roku zahŕňať mailami, kedy, kde a ako to vlastne bude s tým stretnutím. Nakoniec prišiel mail s očakávanými informáciami a tak sme sa dozvedeli, kedy to bude a kam máme prísť.
Piatok: Štartovali sme z viacerých miest a po ceste sme sa nakoniec pozbierali do dvoch áut. Zhruba o 17:00 sme sa nakoniec všetci stretli, Šebeňovci nás ubytovali vo vyššie spomínanom hoteli. K hotelu snáď toľko, že je to síce robotnícka ubytovňa, ale za veľmi mierne ceny poskytuje slušné ubytovanie. Za seba môžem povedať, že ak by som potreboval základňu na jednu dve noci na výlety do okolia, bez váhania sa tam ubytujem.
Po zotavení z cesty a prvom posedení sme sa dohodli na programe stretnutia. A začali sme tým, že sme vyrazili do neďalekej Manínskej a Kostoleckej tiesňavy. Vystúpili sme z áut pri prvom zúžení Manínskej tiesňavy. Potom sme zahli na Rozprávkovú lúčku, kde je cvičná lezecká stena a symbolický cintorín ľudí, ktorí zahynuli v horách. Z Rozprávkovej lúčky sme sa presunuli k najužšiemu miestu na slovenských cestách. My sme sa (zatiaľ) zmestili. Pokračovali sme ďalej po asfaltke, prešli sme dedinkou Záskalie odolajúc vábeniu miestnej krčmy a pokračovali do Kostoleckej tiesňavy.
V nej nie sú také fotogenické zúženiny ako v Manínskej tiesňave, zato je v nej najväčší skalný previs na Slovensku (podľa rôznych zdrojov v Západných, či celých Karpatoch - veď to poznáte, papier a internet znesú všetko). Tento previs sa nazýva aj "Kostolecký dom" alebo aj "Strecha Slovenska" a v lúčoch zapadajúceho slnka bol naozaj nádherný.
Pár minút chôdze po ceste za Strechou Slovenska sme prišli k drevenému penziónu. Je to bývalá škola, v ktorej učil v rokoch 1932-36 spisovateľ Peter Jilemnický, známa nám to postava z povinného čítania. Pri penzióne má aj pamätnú tabuľu. Na opačnej strane doliny oproti penziónu sa nádherne vyníma vápencový masív Bosmany, ktorý ostal trčať z krajiny po oderodovaní neskoršie usadených, slabšie odolných zlepencov. (Doc. Kahan by z nás mal radosť.) V penzióne s milou a rýchlou obsluhou a prekvapivo širokou ponukou kvalitného piva sme zakončili našu púť.
Sobota, časť prvá: Po raňajkách sme začali plniť v piatok večer dohodnutý itinerár na sobotu. Lokalita prvá - Súľovské skaly. Vika s Vladom sľúbili nenáročnú turistiku, výstup na Súľovský hrad. Po príchode do doliny sme zistili, že okrem našich dvoch áut je tam asi 500 daľších. Boli to účastníci cyklomaratónu, ktorí mali v okolí naplánovaných niekoľko trás. Jedna z nich nás prinútila zmeniť aj naše plány a tak sme vyrazili. Stihli sme prejsť spoločnú časť trasy skôr, ako sa na nej objavili pretekári, ktorí si tak ušetrili možné zranenia po strete s našou na všetko odhodlanou skupinou.
Po vytrvalom stúpaní sme sa odpojili od cyklotrasy a nastalo strmšie stúpanie, okorenené partiami s rebríkmi či kovovými úchytmi v skalách. Tu sme pochopili rozdiel v chápaní pojmu "nenáročný" medzi ľuďmi celý život športujúcimi a štíhlymi a nami ostatnými, obdarenými šedinami, pokrivenou chrbticou a kilami navyše. A ešte jedna vec mi vŕtala v hlave. Keď išlo panstvo bývajúce na Súľovskom hrade domov z flámu, ako prinútili ísť po tých rebríkoch kočiar so záprahom... Ale nakoniec sme sa všetci úspešne ocitli na vrchole, kde sme náš úspech spečatili spoločnou vrcholovou fotografiou. Všetci sa na nej usmievame, Vlado s Vikou preto, že vedeli, čo nás čaká ďalej, my ostatní preto, že sme to nevedeli...
Každý, kto ide hore, pôjde raz aj dole. Aj my sme sa pokúsili zísť dole, ale terénne podmienky si vyžiadali vypracovanie nového štýlu "zadnicou vpred". Nezainteresovanému pozorovateľovi by to pripomínalo film o horolezcoch pustený pospiatky. Ale nakoniec sme to zvládli bez ujmy na zdraví a po príchode do miernejších partií sme boli odmenení nádhernými výhľadmi. Po odpočinku na bočných vrcholoch sme sa dopracovali aj k ďalšej zaujímavosti, ktorou je skalné okno nazvané (ktovie prečo) "Gotická brána". Veľmi pekné. Po povinnom fotení sme sa prechádzkou pekným lesom vrátili na miesto, odkiaľ sme vyštartovali.
Sobota, časť druhá: Po absolvovaní výstupu na Súľovský hrad sme sa presunuli do Bytče, hľadajúc duševnú a (čo si budeme navrávať) hlavne telesnú potravu. Vlado sa kvôli pracovným povinnostiam od výpravy odpojil, statočne sa o nás starala Vika. Po príchode do Bytče sme uprednostnili telesno pred duchovnom a hľadali miesto, kde sa dá dobre najesť. Po príchode na pekné námestie s pretekajúcim vodným tokom, sme márne hľadali reštauráciu. Na námestí boli len fastfoody, cukrárne a zatvorená Radničná reštaurácia. Metódou rozširujúcich sa kruhov sme v okolí našli Gazdovskú reštauráciu v štýlovej drevenici. Zaujímavým faktom bolo, že reštaurácia mala jedinú uštvanú zamestnankyňu, ktorá plnila funkciu čašníčky, kuchárky, výčapníčky a upratovačky naraz. Po dlhom čakaní na objednávku, ďalšom na prvú rundu, ďalšom na jedlo sme stratili odvahu objednať si druhú rundu pitia. Aj na účet sme čakali tak dlho, až sme získali dojem, že by sa štvorjedinej zamestnankyni uľavilo, keby sme odišli bez zaplatenia. Nezabudnuteľným momentom nášho pobytu bola Milošova objednávka a následná konzumácia nápojov. Jedným dychom si objednal kofolu, pivo a k bryndzovým haluškám aj cmar. S napätím sme čakali, čo s ním "Orlovského trojboj" urobí, ale zvládol to so cťou. Vika nás následne zaviedla na miesto, kde sme si dali (aspoň podľa môjho osobného názoru) jednu z najlepších zmrzlín v živote. A kedže život nie je prechádzka ružovou záhradou, hneď vo vedľajšej miestnosti toho istého podniku nás pohostili jednou z najhorších káv v živote.
Po nasýtení tela sme išli ukojiť naše duše pohľadom na areál renesančného Bytčianskeho zámku, zapísaného v Zozname národných kultúrnych pamiatok. Do samotného ohradeného paláca sme sa nedostali, v sobotu je zatvorený. Sídli v ňom Štátny oblastný archív. Na nádvorí sme obrátili pozornosť k tzv. Sobášnemu palácu, ktorý dal postaviť uhorský palatín Thurzo pre svadby svojich dcér. Je krásne zrekonštruovaný a na poschodí má obrovskú sálu s rozmermi 34,5 x 12,5 metra. Bohužiaľ sme ho obdivovali len zvonku, pretože v interiéri pripravovali svatbu. Zaujímavosťou je, že v Bytčianskom zámku sa konal súd s pomocníkmi Alžbety Báthoryovej (ju samotnú ako šľachtičnú nikdy nesúdili). Druhou zaujímavosťou je, že práve tu sa zhruba o 100 rokov neskôr zoznámil strážnik vojak Juraj Jánošík s väzneným zbojníkom Uhorčíkom. Podľa všetkého sa skamarátili, Jánošík mu pomohol k úteku a neskôr sa stretli v Jánošíkovej zbojníckej družine. Celkový dojem: Zaujímavé, bolo by to ešte lepšie, keby sme sa dostali dnu. Snáď nabudúce.
A keďže sme sa po jedle cítili plní síl a otlaky ešte nedosiahli veľkosť 1 Eurovej mince, rozhodli sme sa pozrieť si neďalekú prírodnú zaujímavosť - Hlbocký vodopád.
Sobota, časť tretia: Podľa informácií na internete je návšteva Hlbockého vodopádu zhruba 40 minútovou záležitosťou (cesta tam a späť), čo môžeme potvrdiť. Odviezli sme sa autom až na koniec dedinky Hlboké nad Váhom. Zaparkovali sme pod ceduľkou, ukazujúcou smer k vodopádu a vybrali sme sa odporučeným smerom do doliny. Cesta viedla najprv pomedzi chatky a potom lesom až na čistinku s dreveným krížom. Chvíľku sme tápali, ako ďalej. Chceli sme ísť pozdĺž potoka, ktorý mal z vodopádu vytekať, no potoka nebolo. Nakoniec sme zvolili správnu cestu a zhruba po ďalších 10 minútach sa pred nami otvoril bralami obklopený uzáver doliny, v ktorom sme našli aj hľadaný vodopád. Samotný vodopád je (podľa môjho odhadu) do 15 metrov vysoký a voda z neho sa naozaj po čase v potoku stratí. Upachtení po celom dni sme sa osviežili jeho vodou a príjemne unavení sme poposedávali v dolinke, počúvajúc šum vody a listov, bzukot hmyzu a hlasy vtákov a obdivujúc pritom okolité bralá. Miesto vyžaruje veľmi príjemného genia loci, ani sa nám nechcelo odísť. Chvíľu sme pozorovali pokusy českej turistickej rodinky zliezť popri vodopáde zvrchu nadol. Našťastie to vzdali. Popri vodopáde je cestička, ako sa dostať nahor pomocou rebríkov a reťazí, ale napriek týmto pomôckam nie je jednoduché to dokázať. Po príjemne strávenej zhruba polhodinke sme sa osviežení na tele i na duchu vrátili k autám a následne do hotela. A na záver bohato prežitého dňa nás ešte čakal spoločný večer.
Pokus o zachytenie atmosféry - krátky filmík.
Sobota, časť štvrtá: Pochodili sme toho pomerne veľa, tak sme sa vrátili do hotela, aby sme sa trochu "počlovečili". Čakala nás posledná plánovaná časť dnešného dňa, návšteva školy. Z tejto časti je málo fotografií, pretože som fotoaparát zabudol na hoteli, takže máme len pár snímkov z Vierkinho mobilu.
Dopravili sme sa spoločne na Základnú školu na Slovanskej ulici, kde Vika učí a Vlado "riaditeľuje". Školu sme presnorili spredu aj zozadu a bolo sa na čo pozerať. Bolo vidno, že škola "žije". Popri tom, ako sme rozoberali problémy školstva a učiteľov zo všetkých strán, "domáci" nezabudli ani na večeru a bohato nás, unavených pútnikov, nasýtili a napojili. Z posledných síl sme sa na záver presunuli do zborovne, kde sme si popozerali fotografie momentov, ktoré nám život priniesol a my sme ich priniesli sem.
Keď sme sa po náročnom dni v hlbokej noci poberali zo školy na hotel, videli sme, že škola má dobré zabezpečenie. Pri východe zo školy nás očakávali príslušníci jednotky "Pomáhať a chrániť" s otázkami, čo sme zač a čo tam robíme. Odpoveď, že sme rodičia a priatelia školy ich asi neuspokojila, ale keď sa zo školy vynoril riaditeľ, pochopili a ani som nedostal výchovnú obuškom ☺. V skutočnosti som bol rád, že sa ukázali, aspoň bolo vidno, že robia to, čo majú robiť.
Nedeľa, časť prvá: V noci a ráno lialo ako z krhly, čo bolo po predchádzajúcom krásnom a slnečnom dni pomerne prekvapivé. Rozmýšľali sme, či nám to nezruší naplánovaný program, ale našťastie sa počasie umúdrilo. Po raňajkách a rannom posilnení sme sa rozhodli, že ideme do toho. Po stretnutí so Šebeňovcami, ktorí aj po dvoch dňoch, čo nás mali na krku, vyzerali pozoruhodne sviežo, sme vyrazili za naším dnešným cieľom - smer Čičmany.
Po príchode do Čičmian sme sa potúlali po obci a obdivovali miestne drevenice. Keď som tu bol naposledy pred niekoľkými rokmi, zdala sa mi obec dosť ospalá. Zdá sa, že je to minulosťou a život sa tu rozhýbal. Okrem múzejnej expozície je tu aj niekoľko reštaurácií, či obchodíkov so suvenírmi. Popozerali sme, čo sa dalo, ba nakukli sme aj na lyžiarske svahy na kopci nad dedinkou. Po prehliadke obce sme sa usadili v penzióne Katka a riadne sa najedli. Obsluha rýchla, obed zanedlho - bytčianski kolegovia by sa mohli prísť podučiť. Očakávali sme, či sa aj dnes nezopakuje "Orlovského trojboj" v Milošovom podaní, ale márne. Všimli sme si, že tu bolo aj pomerne dosť cudzincov. Čo je fajn, veď Slovensko nie sú len Tatry a Bratislava. Celkom zaujímavý príbeh o dvojici, ktorá v Čičmanoch podniká (a ktorej predajňu sme navštívili), si môžete prečítať tu.
Nedeľa, časť druhá: Po obede v Čičmanoch sme sa na spiatočnej ceste zastavili V Rajeckej Lesnej, obci známej ako sídlo Slovenského betlehemu. Darmo ho budeme popisovať, alebo sa pozerať na fotografie. Keď ste na priamo mieste a pozeráte sa na celú scénu, pokúšate sa identifikovať jednotlivé stavby v pozadí, hľadíte na výjavy z rôznych kútov Slovenska, pracovné postupy pri poľnohospodárskych prácach či remeslách, výjavy zo života. Nehľadiac na technickú zložitosť, ktorú musel tvorca riešiť pri rozpohybovaní takého množstva figúrok, zrazu pocítite, že autor dal do tohto diela celú svoju lásku ku krajine, v ktorej žije. Verím, že to isté cítia aj mnohí naši a zahraniční návštevníci tohto miesta. Treba to vidieť na vlastné oči.
Program sme vyčerpali. Vrátili sme sa do Považskej Bystrice, kde sme sa preorganizovali do jednotlivých áut na cestu domov. Rozlúčka, potrasenia rúk, objatia. Je to za nami a ide sa domov.
A na záver: Už sme im to síce povedali, ale nezaškodí to znova zopakovať. Vlado a Vika, boli ste skvelí hostitelia. Vieme, aké je to na konci roku v škole hektické. Napriek tomu ste si našli čas a venovali sa nám z plných síl. Patrí vám naša vďaka, ceníme si to. Radi sme vás videli, bolo nám s vami fajn a dúfame, že sa čoskoro uvidíme opäť.
No a nakoniec ešte nejaké odkazy pre tých, čo sa zúčastnili, aj pre tých, čo neboli. Snáď ich tento text a obrázky presvedčia, že sa nabudúce oplatí prísť. Veď to nie je zasa až tak často.
Vyššie použité obrázky (náhľady aj väčšie snímky) sú poupravované a pozmenšované (ťuknite naň, zväčší sa, veď to poznáte...). A nie sú všetky, je to len výber. Fotili sme viacerí, originály si možete stiahnuť tu:
Pokúsili sme sa zaktualizovať údaje o spolužiakoch z M-Z a dopracovali sme sa k tomuto súboru. Snáď vám bude užitočný, ak budete potrebovať niekoho skontaktovať. Ak v ňom nájdete nejaké nepresnosti, prípadne máte niečo na doplnenie, napíšte mi a ja to aktualizujem.